V nemocnici som si všimla nervozitu a nedočkavosť pacientov, ktorí čakali na vyšetrenie. Prisadla som si k jednemu staršiemu pánovi, ktorý čítal noviny. Prihovorila som sa mu s otázkou, či je niekto v ordinácii. Odložil noviny a s úsmevom na tvári prikývol a začal so mnou komunikovať, aby aj jemu prešiel čas. Pretože ako vzorný a milujúci manžel čakal manželku, ktorá bola na infúzii. Po hodine sa otvorili dvere ambulancie a z dverí vyšla sestrička pohľadom smerujúca ku mne a s gestom,, poďte dnu."
Vkročila som do ďalších otvorených dverí, kde ma napichli na infúziu. Na druhom lôžku som si všimla milú pani v staršom veku, ktorej taktiež stekala infúzia. Bola to práve tá pani, ktorej manžel sedel na chodbe s novinami v ruke.Prihovorila som sa jej s úsmevom na perách a so slovami: ,,bude nám veselšie."Po dlhšom rozhovore s ňou som zistila nepríjemnú vec týkajúcu sa jej diagnózy, ktorou bola rakovina. Dostávala aj v tej chvíli chemoterapiu. Necítila sa dobre ani po psychickej a ani po telesnej stránke.Tak som sa ju snažila i slovne povzbudiť.Z jej hlasu som zacítila strach, beznádej a akýsi úpadok, ktorý zasiahol celé jej bytie.
Infúzia nám stekala dosť pomaly, ale za ten čas sme sa rozprávali o našich životoch.
Po chvíli ma napadla jedna myšlienka, čo tak náš rozhovor dokončiť niekde pri káve. Pozvala som práve týchto manželov do neďalekej reštaurácie,kde sme zdieľali svoje pocity,choroby a taktiež aj svoje rodiny.
Naozaj príjemna spoločnosť starších manželov, ktorí naozaj žili a neustále žijú jeden pre druhého. Pretože ich láska neustále vzrastá, upevňuje sa a nachádza nové a nové rozmery. Rozmery v to, že si plne uvedomujú,akú dôležitosť zohrávajú vo svojich životoch.
Keď sme dokončili rozhovor,rozlúčili sme sa objatím a silným stiskom ruky. No ešte dodali, že by som ich veľmi potešila, keby som k nim prišla na návštevu.
Boli tak ohromený týmto dňom, že mi to dali aj patrične najavo.
Síce boli to pre mňa cudzí ľudia, ale tak blízky.Mala som krásny pocit z toho, že aj napriek jej tažkej chorobe som mohla vniesť do ich života niečo vzácne. To, čo človek má a vlasní vo svojom srdci a ňou je láska. Jedine ona dokáže zázraky a je krásne byť jej súčasťou.
Z tak ťažkou chorobou sa človek, len tak ľahko nevysporiada, nech je akákoľvek silná osobnosť.Uvedomenie si to, že postupne začne ubúdať síl, vypadávať vlasy a nevládnosť a bezmocnosť, ktorú nemožno pozastaviť možno tak rýchlo a tak skoro. Taká je realita, taký je život. Možno nie vždy prijateľný pre nás a vyhovujúci pre náš život. No však veľakrát práve cez chorobu si človek uvedomí plnosť života, ktorá tkvie jedine z lásky.Cez chorobu možno dokážeme zmeniť naše priority, ktoré nie su podstatné pre náš život. No napokon povznesieme to, čo bolo v nás hlboko skrýte a zakopané úplne na dne nášho srdca. Otvoria sa nám oči až natoľko, že prestaneme vnímať našu chorobu za niečo desivé.No však práve naopak začneme skrz nej sa nanovo pretvárať, formovať a tvoriť, hlbšie dokážeme pochopiť a precítiť cit lásky k iným ľuďom. Pretože sme začali vnímať aj iných ľudí v ich utrpení a trápení.
Človek zistí, že má srdce zo zlata, len keď spozná samého seba...